Poznáte ten pocit, keď vás niekto prekvapí neočakávanou otázkou a vy jednoducho stratíte reč? Mne je tento pocit celkom známy, pretože jednu takú otázku som dostala pred niekoľkými týždňami.
Skúška s mojím speváckym zborom sa skončila. Rýchlo si zbalím noty a zamyslene vychádzam z miestnosti, kde sme mali nácvik. Pri mojom odchode si všimnem, že pri okne stojí pani v strednom veku a s obavou sa pozerá na okno. Nevenujem jej však zvláštnu pozornosť a pokračujem ďalej po svojej ceste. Keď tu zrazu pani od okna náhle odstúpi a opýta sa ma otázku, na ktorú sa ma bežne cudzí ľudia nepýtajú:
„Slečna, prosím vás mohli by ste mi požičať Vašu topánku?“ opýta sa ma.
„Prosím?“ prekvapene sa na ňu pozerám.
„Mohli by ste mi požičať vašu topánku?“ zopakuje zreteľnejšie svoju požiadavku.
„Iba jednu?“
„Áno, iba jednu.“
Toto je presne tá otázka, na ktorú človek len ťažko nájde odpoveď. Chvíľku som na pani nechápavo žmurkala a rozmýšľala som, či som jej náhodou zle nerozumela. No akokoľvek som si jej vety v hlave prekladala, vždy som dospela len k jednému záveru. Pani chce moju topánku. Nuž, čo som mala robiť? Požiadavka bola síce nezvyčajná, ale veľmi jasná. Bez nejakých väčších okolkov sa teda vyzúvam a podávam jej ju.
No predsalen mi nedá neopýtať sa:
„Prosím Vás, a načo Vám vlastne bude?“
„Ach, prepáčte. Mala som Vám to hneď povedať. Potrebujem zabiť osu na okne.“
„Aha, hmm. Tak nech sa páči…“ a s údelom Popolušky jej odovzdávam svoju pravú črievicu.
A tak som tam stála. V strede chodby, v hrade
z konca 19. storočia, s jednou topánkou na nohe a žasla som nad bizarnosťou situácie. Viete, ja som si to totiž predstavovala trošku ináč.
V mojom pôvodnom pláne som bola síce na hrade, no moja topánka bola zo skla a pýtal si ju princ, ktorý ma následne vysadil na koňa, updatol si stav vzťahu na Facebooku a ufujazdil so mnou na druhý koniec sveta. V realite som však stála polovyzutá na starom koberci a
s nemým úžasom som sledovala ako pani s neskrývaným zápalom trieska mojou topánkou po okne, v snahe zabiť nebezpečné žihadlové stvorenie. Buch. Buch. Posledný záchvev okenného skla a osa už bola minulosťou. (R.I.P.)
„Ďakujem Vám veľmi pekne, slečna!“ povedala pani vracajúc mi moju topánku.
„Nie je začo,“ odpoviem, ani čo by som takéto požiadavky dostávala každý deň.
Keď už konečne stojím oboma topánkami pevne na zemi, zadívam sa na moju topánkovú sudičku. Uvedomím si, že ju odniekiaľ poznám, no vôbec neviem prísť na to odkiaľ. Spomeniem si až vtedy, keď sa k nej priblíži vysoké dievča s plavými vlasmi. Volá sa Carolyn a každý utorok a štvrtok čaká na svoju dcéru Viktóriu, ktorá so mnou spieva
v zbore. Carolyn objíme Viktóriu okolo pliec, usmeje sa na mňa a spoločne s dcérou kráčajú dole schodmi. Odrazu sa Viktória obzrie a nahlas zakričí na celú chodbu „Bye DominiK!“ Pousmejem sa. Už som si zvykla na to, že ma Viktória volá Dominik i na jej hlasné pozdravy, a preto rovnako hlasne zakričím späť: „Bye Viktória!“. To je jednoducho Viktória.
Viktória je veľmi zaujímavá osoba. Nerada požičiava svoje veci. Nerada sa fotí. Nemá rada hluk. Niekedy vám neodpovie na otázku. Nemá rada, ak sa na ňu pričasto pozeráte, pretože ako sama tvrdí, nie je žiadna celebrita. Nemá rada zmeny. Nemá rada neočakávané situácie. Nemá rada svoju tetu, pretože si myslí že je šibnutá. Nemá rada, ak ju niekto vyrušuje, keď sa rozpráva sama so sebou. No predovšetkým nemá rada, keď jej spolužiaci príliš vystrájajú, a preto je vždy prichystaná napomenúť ich s argumentom „biť sa je zlé“.
Z môjho opisu asi chápete, že Viktória nie je úplne obyčajná. Je jedinečná. Viktória navštevuje špeciálny program na mojej univerzite, ktorý je určený pre ľudí s intelektuálnym a mentálnym hendikepom. Cieľom tohto programu je dať takýmto jedinečným ľuďom možnosť zažiť skutočné univerzitné prostredie a poskytnúť im zázemie na ďalší rozvoj. Vďaka tomuto programu tak môžu napríklad stážovať, či podieľať sa na rôznych univerzitných aktivitách ako napríklad spevácky zbor. Najlepšie na tomto programe je však to, že takto s nimi prichádzame do kontaktu aj my – obyčajní študenti. My im ukážeme náš študentský život a oni nám na oplátku ukážu niečo zo svojho jedinečného sveta. Ukážu nám ako rozmýšľajú, ako objavujú alebo ako sa radujú.
Kúsok zo svojho sveta mi raz ukázala aj Viktória tesne pred nácvikom zboru. Nácviky mávame vo veľkej koncertnej sále, pred ktorou je v rohu chodby malý kútik s dvoma drevenými oproti sebe zabudovanými stoličkami. Je to veľmi útulné miesto s výhľadom na areál školy a ja tam často sedím a pripravujem sa na vyučovanie. Viktória má toto miesto tiež rada, a preto si zvyčajne sadne oproti mne. Takto to bolo aj v ten deň. Sedím si pri okne a odrazu sa objaví Viktória. Pristúpi, pozdraví sa a pokojne sa usadí. Ja zodvihnem hlavu, odzdravím a pokračujem v čítaní hrubočiznej knihy, tentokrát o podnikaní.
Viktória ma pozorne preskúma a opýta sa:
„DominiK, čo to čítaš?
„To je kniha, ktorú potrebujem prečítať na jeden z mojich predmetov.” dôležito jej odpoviem a pokračujem v čítaní.
Viktória pokýva hlavou a nechá ma študovať ďalej. Po krátkej chvíli však vytiahne zo svojho batohu maličkú fialovú knižočku s kresbami na obálke. So záujmom zdvihnem hlavu a tentokrát pre zmenu pozorujem ja ju. Nepáči sa jej to (lebo predsa nie je žiadna celebrita), a preto sa jej rýchlo opýtam:
„Viktória, čo to čítaš?“
„To je kniha o vílach,“ odpovie mi ani čo by čítala Aristotela a jej hlas mi jasne naznačuje, že ju nemám viac vyrušovať.
Rýchlo sa teda vraciam ku svojej knihe, z ktorej však už nemám nič, pretože očkom stále nenápadne pozorujem Viktóriu, ktorá s dôležitým výrazom číta svoju knihu o lesných vílach. Fascinuje ma. A nielen ona, ale celá tá situácia. Sedíme oproti sebe. Ja mám na kolenách hrubú knihu o úspešných podnikateľoch. Ona tenkú knihu o vílach.
Dva rozličné svety a jeden moment, v ktorom sa skrýva prepojenie kontrastov.
Páči sa mi to prepojenie. Páči sa mi, že je Viktória s nami v škole. Páči sa mi, že s nami spieva v zbore. Páči sa mi, že mi nepožičia ceruzku. Páči sa mi jej kniha o vílach. Páči sa mi, že jej mama Carolyn mi dáva neočakávané otázky. Jednoducho sa mi páči svet týchto dvoch žien, pretože ma učia dívať sa na ten môj ich očami a pomáhajú mi tak vracať sa späť ku podstatným veciam. Nie, nebojte sa, nie ku vílam a ani ku osám. Vracajú ma späť k ľuďom a do ich každodenných príbehov, z ktorých sa dá naučiť aj tak najviac.
Lebo práve tieto príbehy nám niekedy dajú viac ako akákoľvek kniha o podnikaní.
I keď niekedy za cenu topánky. 🙂
Takže priatelia, keď vás nabudúce niekto požiada o topánku, len mu ju smelo dajte. A to aj vtedy, ak to nebude princ. Lebo možno práve vtedy narazíte na príbeh, ktorý zmení ten váš príbeh.
Tento príspevok bol napísaný s láskavým dovolením Viktóriinej mamy Carolyn.
– – – –
Pripravila: domca.blog
Foto: archív autorky
DOMČA BLOG 