„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
Lk 2, 14
Tieto slová ma už od detstva fascinovali. A obzvlášť tá druhá časť o pokoji. Keď som bola malá, nechápala som, čo to presne znamená. Vždy som si predstavila len tých hlásajúcich anjelov na nebi, ktorí upokojujú vystrašených nič netušiacich pastierov. A tam to v podstate skončilo. Ako som však rástla, postupne som zisťovala, čo ten pokoj vlastne je a aký je jeho význam počas Vianoc.
Vianoce sa síce nazývajú sviatkami pokoja, ale v rodinách to vie v predvianočnom zhone niekedy poriadne zaškrípať a pokoj naberá úplne nový význam. Ja napríklad viem, že u nás doma je pokoj na Vianoce vtedy, keď nezabudnete posoliť štedrovečerné filé. Pokoj je, keď nevydymíte celý dom pripáleným hrachom hodinu pred Štedrou večerou. Pokoj je, keď nacvičíte načas koledy. Pokoj je, keď nezhodíte vianočný stromček s rozbitnými ozdobami. Pokoj je… Myslím, že každá rodina by si vedela doplniť svoju vlastnú definíciu. Človek sa jednoducho za tých pár rokov naučí ako predísť krízovým situáciám a ako udržať doma pokoj. 🙂
Keď som počula tieto slová znovu pred pár dňami, zistila som, že ich vnímam trochu ináč. Uvedomila som si, že ich vnímam cez príbehy iných.
Začalo to nevinným rozhovorom s taxikárom v Syracuse. Opýtala som sa ho, či je Syracuse pokojné a bezpečné mesto. Odpovedal mi nasledovne:
“Ale áno, Syracuse je celkom bezpečné mesto. No mali by ste si dávať pozor na lokality, kde sa vyskytujú drogové gangy, ktoré na seba vzájomne strieľajú. Pred niekoľkými rokmi som s rodinou býval v takej lokalite. Dvakrát nám za záhradou prebehla prestrelka, pri ktorej sa pár bláznov pozabíjalo. Napokon sme sa rozhodli presťahovať, pretože nám cez kuchyňu preletela guľka.”
Vyľakane som sa na neho pozrela. No, neboli to drogové gangy a prestrelky, ktoré ma vystrašili. Vydesil ma pokoj s akým mi hovoril o danej situácií. Ako keby mi opisoval niečo bežné, čo patrí k životu každého človeka. To nebol pokoj, aký som poznala ja.
O čosi neskôr mi svoj príbeh rozpovedala aj taxikárka z Južného Sudánu. Do Ameriky prišla približne pred siedmimi rokmi aj so svojím otcom, no doma v Sudáne nechala svoju mamu a sestru. V USA sa jej veľmi nepáči a rada by sa do svojej krajiny vrátila. Ale nie je to také jednoduché, pretože keď tam bola naposledy postrelili ju a len tak-tak vyviazla. Preto sa do svojej rodnej krajiny bojí vrátiť. Nie je tam pokoj.
Ale hodnotu pokoja som si najviac uvedomila cez mojich blízkych priateľov z Palestíny. Souha a Raed sú manželský pár, ktorý pochádza z oblasti blízko pásma Gazy. Často spoločne chodíme na výlety a rozprávame sa o našich krajinách, o našich tradíciách či o politickej situácií. Raz sme sa takto rozprávali o cestovaní v rámci Slovenska.
“Dominika, a ako to vyzerá, keď sa chceš dopraviť do susedného mesta?” opýta sa ma Souha.
“Normálne. Sadnem si do auta, autobusu či vlaku a dopravím sa do druhého mesta.” odpoviem jej.
“Počkaj, a čo kontroly?”
“Aké kontroly?” nechápavo na ňu hľadím.
“No, predsa keď ideš z jedného mesta do druhého, tak ťa kontrolujú nie?”
“Nie Souha. Môžem sa slobodne pohybovať.”
“To vás naozaj nekontrolujú vojaci?”
“Nie, naozaj. Môžem sa slobodne pohybovať nielen po celom Slovensku, ale dokonca takmer po celej Európe.”
Souha na mňa prekvapene pozrie a odmlčí sa.
Potom sa zadíva von oknom a potichu povie:
“To musí byť tak krásne žiť v krajine, v ktorej nie je vojna.”
Tentokrát sa odmlčím ja. Neviem čo jej mám na to povedať.
Len potichu sledujem túžbu v jej očiach.
Túžbu po pokoji.
A tak rozmýšľam nad tými anjelskými slovami, ktoré ma od detstva tak fascinovali.
Dnes, v predvečer Vianoc, o nich uvažujem o čosi intenzívnejšie. A myslím na tých všetkých ľudí, ktorým ten pokoj chýba. A pomaly začínam chápať skutočný význam týchto slov.
A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle…
A na zemi pokoj ľuďom…
A na zemi pokoj…
– – – –
Pripravila: domca.blog
Foto: archív autorky
DOMČA BLOG 