Pošlem ti list do väzenia

“Trinásť rokov? To nie je večnosť! To vydržíš”
Matka politického väzňa Bernarda Pánčiho, po vyrieknutí rozsudku v roku 1958

Stretli sme sa v Syracuse. Kučeravá dievčina z Egypta s priateľským pohľadom, ktorá tam študovala sociológiu. S Nesme sme sa spoznali na stretnutiach pre medzinárodných študentov, ktoré boli vždy plné mladých ľudí z celého sveta. Tieto stretnutie boli medzi študentmi veľmi obľúbené a dôvod bol prostý – jedlo zadarmo. Každý piatok sa tak stretli na jednom mieste mladí ľudia z desiatok krajín, aby spolu večerali a diskutovali o rôznych témach ako zvyky našich krajín, environmentalistika, či zdravotná starostlivosť vo svete. Niekedy sa hovorilo len tak do vetra. A inokedy vznikli rozhovory, ktoré si zapamätáte navždy.

Rozdelili nás do malých skupín a v miestnosti nás ostalo asi dvanásť. Zmes rôznych krajín – Kanada, Egypt, Gruzínsko, Srí Lanka, Francúzsko, Slovensko a ďalšie krajiny. Bolo to posledné stretnutie v semestri a v skupine panovala otvorená a priateľská atmosféra. Vzájomne sme sa už poznali, a preto aj naše rozhovory boli oveľa úprimnejšie a otvorenejšie. Téma poslednej diskusie bola “Návrat domov”. Väčšina zo študentov sa domov chystala vrátiť, a tak každý hovoril aké plány má po svojom návrate. Až kým nemala hovoriť kučeravá Nesme. Keď prišiel na ňu rad, ostala ticho. Potom si povzdychla a zastretým hlasom povedala:
“Viete…, ja neviem čo ma čaká po mojom návrate do Egypta.”
Spýtavé pohľady ju posmelili rozprávať ďalej.
“Neviem či viete niečo o našej politickej situácii, no v mojej krajine to teraz nie je veľmi dobré.”
“Čo presne nie je dobré?”opýtala sa dievčina z Kanady.
“Naša sloboda nie je skutočná sloboda. Kritika vlády je v podstate takmer nemožná a tomu kto nesúhlasí s vládou hrozia veľké problémy. Tresty smrti sú u nás stále bežné, nemôžeme sa slobodne zhromažďovať, vyjadrovať sa a o slobode náboženstva ani nehovorím.” odpovedala jej Nesme.

Miestnosť odrazu stíchla. Nesme sa zhlboka nadýchla a pokračovala. Hovorila o tom ako štátne zložky zneužívajú svoje právomoci, aké ťažké je dovolať sa spravodlivosti, o tom ako mnohých ľudí predvádzajú na výsluch, o tom ako niektorí novinári museli z krajiny utiecť, ako sa vláda dostáva i do univerzít a snaží sa tak ľudí manipulovať, či o tom ako sú zákony nespravodlivo nastavené proti ženám a diskriminujú ich.
“Ja sa chcem veľmi vrátiť domov,” povedala odhodlane Nesme, “a zrejme sa aj vrátim, ale s veľkou pravdepodobnosťou skončím vo väzení.” A pokračovala:
“Pred niekoľkými rokmi, tesne po revolúcii, boli ľudia v Egypte plní nádeje. Všetci vyšli do ulíc s jedným cieľom – obnoviť svoju krajinu, obnoviť Egypt. A mestá začali žiariť farbami, lebo všetci chceli prispieť k budovaniu svojej krajiny. Ale dnes? Dnes sú naše nádeje preč a v dohľadnej dobe sa to určite nezmení.” skonštatovala smutne. Keď dohovorila, pridali sa k nej ďalší. Pridala sa kamarátka z Gruzínska, zo Srí Landy a priatelia z ďalších krajín, v ktorých sa boria s podobnými problémami. Nálada v našej skupine sa zmenila. Prestalo sa vtipkovať, prestali priateľské konverzácie. Ostalo len ťaživé ticho, lebo nikto nevedel, čo na toto povedať. Všetci si boli vedomí, že sa situácia v mnohých krajinách tak skoro nezmení a že sa možno nezmení vôbec. A ticho pokračovalo a dobíjalo dušu každého z nás.

Počúvala som pozorne každý jeden príbeh a rozmýšľala som nad tým, čo som práve počula. Zlý režim, nespravodlivosť, oklieštené slobody, sledovanie, zatváranie, manipulácia… A v hlave mi znelo: “Počkať, ale veď ja tieto príbehy už predsa poznám!”
A zrazu som ich pred sebou všetkých videla. Videla som Bernarda Pánčiho odúdeného za velezradu, videla som Krčméryho na súde, Srholca v úranových baniach, videla som Neuwirtha, Záborského, Jukla, Mikloška a ostatných ľudí, ktorí sa nebáli postaviť režimu.

Zdvihla som hlavu a prenikavo som pozrela na Nesme.
“Teraz to nemôžeš vzdať. Toto je len začiatok.” prelomila som ťaživé ticho.
Všetky pohľady sa zrazu na mňa upreli a Nesme sa ma zarazene opýtala: “Ako to myslíš, že je to iba začiatok?”
“Hovorím ti Nesme, že je to iba začiatok a že to teraz nemôžeš vzdať. Moja krajina bola kedysi tam, kde je tvoja krajina. Nemohli sme cestovať, voľne sa zhromažďovať, prejavovať svoje vieru, či kritizovať vládu. Všetko to, čo teraz zažívate sme zažili i my, ale dnes je to inak. Možno to dnes u nás stále nie je ideálne, ale máme to najdôležitejšie. Sme slobodní.”
A začala som jej i ostatným rozprávať príbehy. Povedala som jej o tom ako Bernard Pánči nechcel odísť z väzenia, pretože si tam robil postgraduálne štúdium u profesorov, ktorí s ním sedeli v cele. Povedala som im o slávnej reči Silvestra Krčméryho i tom ako sa ho snažili vyšetrovatelia zlomiť. Povedala som ako perzekvovali nielen odporcov, ale aj ich rodiny, vrátane detí, ktoré neraz nechceli zobrať ani do škôlky. Povedala som im i o tom ako boli všetci plní nádeje a ako boli v 68 všetky zmarené príchodom tankov. Previedla som ich príbehmi ľudí, ktorí sa postavili vtedajšiemu režimu, no spomenula som i ich novodobých pokračovateľov – mladého novinára a jeho snúbenicu.

“Nesme, nesmiete to vzdať. Nebudete to mať vôbec ľahké a bude vás to stáť zrejme veľa, ale nesmiete to vzdať. Ak sme to zvládli my, zvládnete to vy. Pozri sa na kolos akým bol kedysi Sovietsky zväz a kde je dnes? Ak sme sa my dokázali zbaviť komunizmu, dokážete sa aj vy zbaviť vášho zlého režimu. Nič nie je večné a každé zlo raz zmizne, no musíte vydržať.” V miestnosti bolo stále ticho, no atmosféra v skupine sa zrazu zmenila a povzbudenie prichádza aj z ďalších strán. A tam kde bola pred chvíľou tma, zrazu svieti nádej.

Stretnutie sa skončí a ja pomaly odchádzam. Nesme ma dobehne a hovorí mi: “Toto bolo najlepšie stretnutie na akom som bola. Ďakujem ti. Dala si mi nádej, ktorú som už nemala.“
Objala som ju a povedala jej:
“Neboj sa, ja verím, že aj tvoju krajinu čaká lepšia budúcnosť.”
A položartom som dodala: “A ak ťa náhodou zavrú, pošlem ti list do väzenia.”
Obe sme sa zasmiali, no v tom smiechu sa skrývala trpká otázka: “Čo ak predsa?”

Veľa sa dnes hovorí o posolstve tridsiateho výročia Nežnej revolúcie. Odkaz pre nás, pre naše deti i budúce generácie je jasný – niekto zápasil o našu slobodu, a preto si ju musíme vážiť. No je tu ešte jedno posolstvo, o ktorom sa až tak často nehovorí. Posolstvo pre krajiny, ktorých zápas o slobodu ešte len čaká. Na svete sú stále miesta, kde sú základné slobody systematicky potláčané. No práve postkomunistické krajiny môžu byť pre ne nádejou, že aj ich deti raz budú slobodné. Obeta, ktorú tak priniesli politickí väzni ako Jukl, Krčméry, Pánči, ale aj Kuciak s Kušnírovou, tak dostane nový – medzinárodný rozmer a zároveň posmelí nášu generáciu pokračovať v ich diele. 

A teraz sa nadýchnite. Poriadne. Zhlboka.
Cítite ju? Ak áno, tak máte šťastie, lebo nie všetci poznajú jej vôňu.
Tak vonia naša čerstvá tridsiatnička.
Sloboda.

– – – –
Pripravila: domca.blog
Foto: archív autorky